"Prácu kamery" vnímam ako dokonale zvládnutú, čo umocňuje pocit prísne kontrolovaných, štúdiových, "tabloidných" podmienok, kde by aj malá technická nedokonalosť obrazu, pri transformácii priestoru na plochu, ktorá by práve svojím efektom neslúžila kompozícii a konceptu, mohla pôsobiť ako "fotografické ochotníctvo".

Minimalistická kompozícia, ktorej väčšiu časť tvorí negatívny priestor, teda pozadie, a tento "negatívny" priestor, ktorý je tu svetelne aj doslovne negatívny a úplne zjednotený, vnímam ako veľkú vizuálnu váhu, pre obraz obsahovo rovnako dôležitú ako "pozitívny" priestor fotografie. Vnímam, ako sa brutálne minimum prvkov, chce použiť na veľký efekt.

Konceptuálne by ma k tomuto inscenovanému obrazu zaujímal názor Eugène Atgeta, keby teda žil v tomto storočí. Než sa dal na fotografovanie, pôsobil ako herec. Temnota, kapucňa, a len maska, ktorá z toho svieti. Prst, možno medzi zadumaním a dirigentským, režisérsko-autoritárskym varovným signálom pre ukončenie reči.

Alebo naopak gesto pre našu ochranu: "Pozor, nepřítel naslouchá", gesto etického, partizánskeho hackera, kde "nepřítel" je z rodu mocných lotrov sveta, a kde hacker je postmoderným hrdinom, fantazíjnou postavou, ktorá už ako jediná má na srdci ideál ľudstva ako kozmopolitného, bratského spoločenstva seberovných, oslobodených od temnoty nevedomosti, zatajovania a otroctva všetkého druhu.

Ale máme tu názov a podobne ako pri básni, názov je súčasťou diela. Maska je teda skôr zbabelosť anonymity, nie ochranný prostriedok a symbol pozitívnych ideálov. Maska je tu niečo ako tvár diabla. Anonymný jednotlivec, "diskutér", ako zlo internetu. Konceptuálne možno niečo ako "umelecká kriminalizácia" anonymity?

Ale anonymita má na internete svoju pozitívnu tradíciu a je filozoficky, eticky, legislatívne, ľudsky a technicky komplexnejšia, než by sa mohlo zdať. Dnes je aj priamo spojená s ochranou súkromia, osobných údajov a pod. Tradične určite spojená s ochranou slobody slova. V niektorých zemepisných šírkach štáty neváhajú proti jednotlivcom nasadzovať prostriedky, proti ktorým treba urobiť viac, než iba neuvádzať svoje meno. V takej krajine môže internetová anonymita "neposlušnému diskutérovi" či novinárovi zachrániť aj samotný holý život. Inak a veľmi obrazne povedané, nevkusná, hoci ikonická maska nestačí.

A anonymita je aj ochrana pred zlom a nebezpečenstvom, ktoré je samo anonymné, samo maskované tak, ako to nedokáže bežný človek, bezhraničné, nevolené občanmi a bez mena v obchodnom registri. Existuje anonymita spojená s diabolským aspektom interentu potencionálne namierenému voči obyčajnému, či inak zraniteľnému jednotivcovi, ktorým môže byť každý, mladý, starý, dospelý, dieťa. Ochrana pred kriminálnymi organizáciami a kriminálnymi jednotlivcami, ktorí sa neštítia ničoho, nie iba krádeže, vydierania, ale aj vylákania, únosu a predaja človeka do staro-nových foriem otroctva, či ešte horších vecí.

Konceptuálne mi fotografia príde ako platónsky štýl kritiky. Sám veľký Platón totiž kritizoval písanie, ukazoval na jeho rôzne zlé, negatívne aspekty oproti reči, a sám to robil práve písaním. Pre mňa je aj fotografický obraz vystavený na internete diskutérstvom. Zvlášť s názvom "Diskutér na internete". Zvlášť, ak ho sám autor vystaví na verejne dostupnom webovom mieste, ktoré práve minimálne technicky ponúka možnosť diskutovať aj slovom. Možno zavesený na stene prestížnej galérie by na mňa tento fotografický obraz pôsobil trochu inak. Sú miesta a sitácie určené iba pre slová umelca a/alebo jeho diela a od diváka/poslucháča vtedy nikto, ani on sám, nečaká nič viac než iba uctivé ticho a potlesk.

Aj na tú najtriviálnejšiu fotografiu sa dá pozrieť perspektívou, ktorá je mimo explicitný zámer fotografa. Fotograf je vždy, vedomo či nevedomo, súčasťou istého systému schém vnímania, neuvedomovaných predpojatostí, myšlienok, hodnôt, ktoré môžu byť spoločne pre väčšiu triedu ľudí sociálne a tiež ako istej umeleckej skupiny, ktorej sa fotograf cíti byť súčasťou. Každá fotografia má významovo a symbolicky ešte niečo navyše, než by si čisto estetické oko mohlo na prvý pohľad myslieť. Vždy sa možno spýtať, o ktorú skupinu ide, aké sú jej preferencie, hodnoty, obavy, sny, nádeje. Vždy sa možno spýtať, čo fotografia ignoruje z perspektívy širšieho spoločenstva ľudí a sveta, a čo fotografia zrádza.

Osobne verím, že anonymné slovo nie je iba o temnote a maske. Anonymita má rôzne podoby a rôzne dôvody. Je asi úplne zbytočné to tu vysloviť, ale niekoho meno a tvár a s týmto menom a s touto tvárou spojené slová môže dobre poznať veľa ľudí, či aj celý svet, to ale nevylučuje masku za tou tvárou ani temnotu pod tým.

Dobré umelecké dielo, jedno či obraz, román, báseň, dokáže isté aspekty sveta či témy, ktorej sa dotýka skryť a iné zase podľa potreby zdôrazniť, umenie deformuje realitu ako destská kresba, ale smerom k pravde, ktorú možno cítiť nie ako umelú, ale ako skutočnú. Nezmení náš pohľad na život v jedinom momente, ale aspoň na moment nám možní úplne odložiť všetko to "naše" a uvidieť to "iné", paradoxne možno práve to lepšie v nás samých, či túžbu po tom, keď nám dokáže ukázať, ako veľmi nám to chýba.

Neviem, čo by v tomto storočí, pri tejto fotke, povedal Eugène Atget, tento najprv herec druhoradej divadelnej spoločnosti, dnes slávny fotograf, ktorý za svojho života svoje fotky predával iba ako "vizuálne pomôcky" pre maliarov. Snažil sa o "vykalkulovaný amatérizmus" svojich fotografií. Táto fotografia na mňa pôsobí presne opačným dojmom. Atget nebral technickú a ani estetickú dokonalosť ako ideál fotografie. Sám bohém, ako fotograf sympatizoval s pracujúcimi, chudobnými, mal obavy o drobných živnostníkov, o ľudí ohrozených modernizáciou a veľkými obchodnými domami v Paríži. Neviem, ako by on zhodnotil, ako je tento fotografický obraz "zahraný" a myšlienkovo pôsobivý.

Ale, ak to tak môžem povedať, každý sa môže inšpirovať gestom ruky pred maskou, zamyslieť sa a možno o tom aj napísať do diskusie, môže slovom zabojovať za fotku a proti mojej špekulatívnej odozve, môže vytvoriť vlastný obraz zo slov, tu, na tomto webe, ktorý je zatiaľ súčasť toho, čo voláme internet, ktorého prvá, pôvodná vízia z roku 1960 sa dnes môže zdať smiešna, totiž ako systém otvorený všetkým a každému, a to viac než by sme si dnes vedeli či vôbec chceli predstaviť, totiž ako médium informačnej interakcie nie iba pre planétu Zem, ale pre celú galaxiu a medzi galaxiami.