dokonca medzidruhovy rozhovor, zlate

Rovno poviem, že fotka, ako ju ja vnímam, stelesňuje jeden z aspektov, ktorý robí fotografiu fotografiou, takže palec hora, aj dva, +++.

Práca kamery/tecnické spracovanie, nie som si istý či bezfarebnosť zachytený moment zvýrazňuje či oslabuje. Tiež neviem, ako veľmi je fotka celá, či ako veľmi je orezaná. Niekedy chceme, aby hlavná téma z pôvodného širšieho záberu bola čo najväčšia a fotku orežeme. Ale niekedy, niekedy môže byť pre fotku lepšie, ak je pre fotografa "spúšťacia" téma fotky aj vizuálne menšia a okolie, kontext zachovaný, ak má čo vizálne/kognitívne povedať k, alebo doplniť hlavnú tému záberu. Niekedy môže to, čo by sme pôvodne chceli mať ako hlavnú tému, keby sme tak vtedy mali po ruke viac tele-objektív, ostať takmer miniatúrne a fotka môže byť nakoniec, z diaľky a zo široka, ešte pôsobivejšia. To už ale veľmi špekulujem, autor rozhodol, čo všetko chce ukázať.

Ak budeme dôverovať autorovi, čo sa týka voľby zarámovania záberu, prvkami vnímam kompozíciu ako veľmi pôdobivú. Neviem ako presne "vantage point", ale čas, vytvorenie fotografie časovou transformáciou sa z môjho pohľadu podaril. Nie som tak skúsený, neviem posúdiť, či by väčšia rýchlosť mohla napr. nejako vylepšiť textúru vody. Keď spomínam "vantage point", postavenie, umiestnenie kamery, sú tu tiene, ktoré vstupujú do kompozície svojou vizálnou váhou. Otázka je, či pridávajú do obsahu. Či napr. nejako vylepšujú dojem trojrozmernosti, textúry, vzdialenosti. Či obraz vylepšujú, čo sa týka vizuálnej pôsobivosti. V širšom zábere nejakej pouličnej fotografie, kde má obraz viac prvkov si človek mnohé tiene ani nemusí uvedomiť, nech by boli tvarom akokoľvek divné a nič zaujímavé, nič výpovedné by nepridávali do obsahu, tak nepôsobia rušivo, ak je vytvorená vizálna hierarchia, ak je kompozícia vyvážená, ak nepodstatný prvok nemá veľkú vizálnu váhu, teda nepúta pozornosť. Ale páči sa mi, ako tu tiene "vykrojili", vytvarovali topánočky, spodnú časť nôh, do istej miery, čiastočne, mi možno niečo pridávajú v pozitávnom vizálnom zmysle.

Koncept, myšlienka, poetický presah. To je aspekt, ktorý je tu pre mňa uchvatný. Ako povedal Goethe, prírodu nevidíme nikde správne, ak ju nevidíme všade. Tiež, žiadne dieťa sa nediví, keď zvieratá v rozprávkach, hoci aj malá myška, rozprávajú. Možno sa rodíme so šamanským pohľadom, a potom ho strácame... Aj fotografia je rozhovor so svetom. Táto ukazuje, že svet, živá a dokonca aj "neživá" príroda, sám vesmír sa v našich fotografiách hlasia o svoje slovo. Tu mi konceptuálne do rozhovoru vstupuje svetlo, ktoré inokedy môže pre oči akoby mlčať, ako je voda neviditeľná rybám, samotné slnko tu povie svoje dve slovíčka. Zanecháva ma s pocitom, že každý pohľad môže byť ešte širší.