Teším sa z objektívu

:D

Na Svatém kopečku

kaskyr: milý priateľu, sorry, že odpovedám až teraz. Zatiaľ sa parkuje na FB: https://www.facebook.com/groups/smeFOTO13/?multi_permalinks=3503592219904057&notif_id=1674511740053715&notif_t=group_activity&ref=notif

PF 2023

aj mne bolo ctou, budu mi chybat inspiracie z krásnej slovenskej prírody, snad este bude moznost niekde vidiet fotonovinky od tradicných sme foticov, len ci sa este vobec dozviem ako najblizsie fotostretko dopadlo

27. FOTOSTRETKO

Smutné, ale tak, všetko je len dočasné (aj my...).  Ale tak, vidím, že sa rozrastá skupina na Fasabúku (aj keď jasné, to už nie je ono). Nuž a na ephoto.sk je silná konkurencia ozajstných profíkov, tam si trúfam dačo pridať len párkrát do roka.

Najlepší sa nestratia, však robia výstavy, predávajú fotky ako obrazy, vydávajú knižky, kalendáre... veční amatéri (ako ja) sa môžu aspoň pozerať, no. Alebo usilovná turistka Ina, čo pridáva tri blogy s peknými fotkami denne, bude (pevne verím) ešte dlho pokračovať. Blogy zatiaľ ostávajú, našťastie.

PF 2023

Ako na konci keď dohrala hudba na Titaniku "Bolo mi cťou tu s vami si "zahrať" (byť tu s vami...). Fotky skoro všetky vymazané, už len pár aby som mohol ešte čo to komentovať :-) Vidime sa v inom virtuálnom svete.... 

27. FOTOSTRETKO

pozerajte propozície, pokiaľ je to tu, potom amen tma.

Na Svatém kopečku

Malo by to tu byť do 28.2.2023. Ja idem celú moju tvorbu ihneď vymazať.

Inak ja dávam foto na megapixel.cz. Je tam omoc väčšia konkurencia aj úroveň. Min. rozmer kratšej strany tam je stanovený na 1400 a viac, dlhšia strana max. 6000. Ahoj.

...rozhovor...

Rovno poviem, že fotka, ako ju ja vnímam, stelesňuje jeden z aspektov, ktorý robí fotografiu fotografiou, takže palec hora, aj dva, +++.

Práca kamery/tecnické spracovanie, nie som si istý či bezfarebnosť zachytený moment zvýrazňuje či oslabuje. Tiež neviem, ako veľmi je fotka celá, či ako veľmi je orezaná. Niekedy chceme, aby hlavná téma z pôvodného širšieho záberu bola čo najväčšia a fotku orežeme. Ale niekedy, niekedy môže byť pre fotku lepšie, ak je pre fotografa "spúšťacia" téma fotky aj vizuálne menšia a okolie, kontext zachovaný, ak má čo vizálne/kognitívne povedať k, alebo doplniť hlavnú tému záberu. Niekedy môže to, čo by sme pôvodne chceli mať ako hlavnú tému, keby sme tak vtedy mali po ruke viac tele-objektív, ostať takmer miniatúrne a fotka môže byť nakoniec, z diaľky a zo široka, ešte pôsobivejšia. To už ale veľmi špekulujem, autor rozhodol, čo všetko chce ukázať.

Ak budeme dôverovať autorovi, čo sa týka voľby zarámovania záberu, prvkami vnímam kompozíciu ako veľmi pôdobivú. Neviem ako presne "vantage point", ale čas, vytvorenie fotografie časovou transformáciou sa z môjho pohľadu podaril. Nie som tak skúsený, neviem posúdiť, či by väčšia rýchlosť mohla napr. nejako vylepšiť textúru vody. Keď spomínam "vantage point", postavenie, umiestnenie kamery, sú tu tiene, ktoré vstupujú do kompozície svojou vizálnou váhou. Otázka je, či pridávajú do obsahu. Či napr. nejako vylepšujú dojem trojrozmernosti, textúry, vzdialenosti. Či obraz vylepšujú, čo sa týka vizuálnej pôsobivosti. V širšom zábere nejakej pouličnej fotografie, kde má obraz viac prvkov si človek mnohé tiene ani nemusí uvedomiť, nech by boli tvarom akokoľvek divné a nič zaujímavé, nič výpovedné by nepridávali do obsahu, tak nepôsobia rušivo, ak je vytvorená vizálna hierarchia, ak je kompozícia vyvážená, ak nepodstatný prvok nemá veľkú vizálnu váhu, teda nepúta pozornosť. Ale páči sa mi, ako tu tiene "vykrojili", vytvarovali topánočky, spodnú časť nôh, do istej miery, čiastočne, mi možno niečo pridávajú v pozitávnom vizálnom zmysle.

Koncept, myšlienka, poetický presah. To je aspekt, ktorý je tu pre mňa uchvatný. Ako povedal Goethe, prírodu nevidíme nikde správne, ak ju nevidíme všade. Tiež, žiadne dieťa sa nediví, keď zvieratá v rozprávkach, hoci aj malá myška, rozprávajú. Možno sa rodíme so šamanským pohľadom, a potom ho strácame... Aj fotografia je rozhovor so svetom. Táto ukazuje, že svet, živá a dokonca aj "neživá" príroda, sám vesmír sa v našich fotografiách hlasia o svoje slovo. Tu mi konceptuálne do rozhovoru vstupuje svetlo, ktoré inokedy môže pre oči akoby mlčať, ako je voda neviditeľná rybám, samotné slnko tu povie svoje dve slovíčka. Zanecháva ma s pocitom, že každý pohľad môže byť ešte širší.

Diskutér na internete

"Prácu kamery" vnímam ako dokonale zvládnutú, čo umocňuje pocit prísne kontrolovaných, štúdiových, "tabloidných" podmienok, kde by aj malá technická nedokonalosť obrazu, pri transformácii priestoru na plochu, ktorá by práve svojím efektom neslúžila kompozícii a konceptu, mohla pôsobiť ako "fotografické ochotníctvo".

Minimalistická kompozícia, ktorej väčšiu časť tvorí negatívny priestor, teda pozadie, a tento "negatívny" priestor, ktorý je tu svetelne aj doslovne negatívny a úplne zjednotený, vnímam ako veľkú vizuálnu váhu, pre obraz obsahovo rovnako dôležitú ako "pozitívny" priestor fotografie. Vnímam, ako sa brutálne minimum prvkov, chce použiť na veľký efekt.

Konceptuálne by ma k tomuto inscenovanému obrazu zaujímal názor Eugène Atgeta, keby teda žil v tomto storočí. Než sa dal na fotografovanie, pôsobil ako herec. Temnota, kapucňa, a len maska, ktorá z toho svieti. Prst, možno medzi zadumaním a dirigentským, režisérsko-autoritárskym varovným signálom pre ukončenie reči.

Alebo naopak gesto pre našu ochranu: "Pozor, nepřítel naslouchá", gesto etického, partizánskeho hackera, kde "nepřítel" je z rodu mocných lotrov sveta, a kde hacker je postmoderným hrdinom, fantazíjnou postavou, ktorá už ako jediná má na srdci ideál ľudstva ako kozmopolitného, bratského spoločenstva seberovných, oslobodených od temnoty nevedomosti, zatajovania a otroctva všetkého druhu.

Ale máme tu názov a podobne ako pri básni, názov je súčasťou diela. Maska je teda skôr zbabelosť anonymity, nie ochranný prostriedok a symbol pozitívnych ideálov. Maska je tu niečo ako tvár diabla. Anonymný jednotlivec, "diskutér", ako zlo internetu. Konceptuálne možno niečo ako "umelecká kriminalizácia" anonymity?

Ale anonymita má na internete svoju pozitívnu tradíciu a je filozoficky, eticky, legislatívne, ľudsky a technicky komplexnejšia, než by sa mohlo zdať. Dnes je aj priamo spojená s ochranou súkromia, osobných údajov a pod. Tradične určite spojená s ochranou slobody slova. V niektorých zemepisných šírkach štáty neváhajú proti jednotlivcom nasadzovať prostriedky, proti ktorým treba urobiť viac, než iba neuvádzať svoje meno. V takej krajine môže internetová anonymita "neposlušnému diskutérovi" či novinárovi zachrániť aj samotný holý život. Inak a veľmi obrazne povedané, nevkusná, hoci ikonická maska nestačí.

A anonymita je aj ochrana pred zlom a nebezpečenstvom, ktoré je samo anonymné, samo maskované tak, ako to nedokáže bežný človek, bezhraničné, nevolené občanmi a bez mena v obchodnom registri. Existuje anonymita spojená s diabolským aspektom interentu potencionálne namierenému voči obyčajnému, či inak zraniteľnému jednotivcovi, ktorým môže byť každý, mladý, starý, dospelý, dieťa. Ochrana pred kriminálnymi organizáciami a kriminálnymi jednotlivcami, ktorí sa neštítia ničoho, nie iba krádeže, vydierania, ale aj vylákania, únosu a predaja človeka do staro-nových foriem otroctva, či ešte horších vecí.

Konceptuálne mi fotografia príde ako platónsky štýl kritiky. Sám veľký Platón totiž kritizoval písanie, ukazoval na jeho rôzne zlé, negatívne aspekty oproti reči, a sám to robil práve písaním. Pre mňa je aj fotografický obraz vystavený na internete diskutérstvom. Zvlášť s názvom "Diskutér na internete". Zvlášť, ak ho sám autor vystaví na verejne dostupnom webovom mieste, ktoré práve minimálne technicky ponúka možnosť diskutovať aj slovom. Možno zavesený na stene prestížnej galérie by na mňa tento fotografický obraz pôsobil trochu inak. Sú miesta a sitácie určené iba pre slová umelca a/alebo jeho diela a od diváka/poslucháča vtedy nikto, ani on sám, nečaká nič viac než iba uctivé ticho a potlesk.

Aj na tú najtriviálnejšiu fotografiu sa dá pozrieť perspektívou, ktorá je mimo explicitný zámer fotografa. Fotograf je vždy, vedomo či nevedomo, súčasťou istého systému schém vnímania, neuvedomovaných predpojatostí, myšlienok, hodnôt, ktoré môžu byť spoločne pre väčšiu triedu ľudí sociálne a tiež ako istej umeleckej skupiny, ktorej sa fotograf cíti byť súčasťou. Každá fotografia má významovo a symbolicky ešte niečo navyše, než by si čisto estetické oko mohlo na prvý pohľad myslieť. Vždy sa možno spýtať, o ktorú skupinu ide, aké sú jej preferencie, hodnoty, obavy, sny, nádeje. Vždy sa možno spýtať, čo fotografia ignoruje z perspektívy širšieho spoločenstva ľudí a sveta, a čo fotografia zrádza.

Osobne verím, že anonymné slovo nie je iba o temnote a maske. Anonymita má rôzne podoby a rôzne dôvody. Je asi úplne zbytočné to tu vysloviť, ale niekoho meno a tvár a s týmto menom a s touto tvárou spojené slová môže dobre poznať veľa ľudí, či aj celý svet, to ale nevylučuje masku za tou tvárou ani temnotu pod tým.

Dobré umelecké dielo, jedno či obraz, román, báseň, dokáže isté aspekty sveta či témy, ktorej sa dotýka skryť a iné zase podľa potreby zdôrazniť, umenie deformuje realitu ako destská kresba, ale smerom k pravde, ktorú možno cítiť nie ako umelú, ale ako skutočnú. Nezmení náš pohľad na život v jedinom momente, ale aspoň na moment nám možní úplne odložiť všetko to "naše" a uvidieť to "iné", paradoxne možno práve to lepšie v nás samých, či túžbu po tom, keď nám dokáže ukázať, ako veľmi nám to chýba.

Neviem, čo by v tomto storočí, pri tejto fotke, povedal Eugène Atget, tento najprv herec druhoradej divadelnej spoločnosti, dnes slávny fotograf, ktorý za svojho života svoje fotky predával iba ako "vizuálne pomôcky" pre maliarov. Snažil sa o "vykalkulovaný amatérizmus" svojich fotografií. Táto fotografia na mňa pôsobí presne opačným dojmom. Atget nebral technickú a ani estetickú dokonalosť ako ideál fotografie. Sám bohém, ako fotograf sympatizoval s pracujúcimi, chudobnými, mal obavy o drobných živnostníkov, o ľudí ohrozených modernizáciou a veľkými obchodnými domami v Paríži. Neviem, ako by on zhodnotil, ako je tento fotografický obraz "zahraný" a myšlienkovo pôsobivý.

Ale, ak to tak môžem povedať, každý sa môže inšpirovať gestom ruky pred maskou, zamyslieť sa a možno o tom aj napísať do diskusie, môže slovom zabojovať za fotku a proti mojej špekulatívnej odozve, môže vytvoriť vlastný obraz zo slov, tu, na tomto webe, ktorý je zatiaľ súčasť toho, čo voláme internet, ktorého prvá, pôvodná vízia z roku 1960 sa dnes môže zdať smiešna, totiž ako systém otvorený všetkým a každému, a to viac než by sme si dnes vedeli či vôbec chceli predstaviť, totiž ako médium informačnej interakcie nie iba pre planétu Zem, ale pre celú galaxiu a medzi galaxiami.

Posledný

vidím, že som sa nemýlil